Neberte nám mladosť

Autor: Dana Janošková | 3.1.2019 o 8:07 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  7298x

Narodila som sa na konci roka 1995. Som žena. Nezažila som na vlastnej koži utrpenie, nezažila som vojnu, nemusela som ísť na vojenskú službu - a som za to vďačná. 

Nedávno som oslávila 23. narodeniny. Pre niekoho som mladý človek, ktorý veciam nerozumie - pre  iného som nepopísaný papier. O "tých smutných časoch" viem z rozprávania a z čítania, ale život sa mi pošťastil natoľko, že som ich nikdy nemusela zažiť. Počula som o vojenskej službe, počula som o šikane a dehonestácii, o neľudskom správaní, ale vždy mi to prišlo natoľko surealistické, že som si to nevedela živo predstaviť. Veď predsa už je iná doba.

Veľmi by som chcela, aby to tak aj zostalo. Bolia ma názory, ktoré podporuju povinnú vojenčinu. Bolí ma ignorancia a dvojitý meter, bolí ma zaslepenosť ľudí.

Aby som mohla lepšie popísať, čo cítim, priblížim Vám život dnešného mladého človeka.

Nie je to tak dávno, čo som chodila na strednú školu. Pochádzam z Pezinka a strednú školu som si vybrala v Bratislave. Chodila som na elektrotechnickú priemyslovku a dochádzala som autobusom, vlakom, MHD v Bratislave, všetkým možným. Keď bol dobrý deň, cesta mi zabrala dokopy len dve a pol hodiny, keď bol horši, boli to aj štyri. Poznáte to (možno) - učenie sa, domáce úlohy, vstávanie o piatej ráno, príchod zo školy (p)o piatej poobede, školské povinnosti. Ak k tomu chce človek zaradiť ešte nejakého koníčka a nebodaj kamarátov, vie to byť celkom časovo náročné. A to je "len" stredná škola.

Väčšinu z nás, vo vidine lepšej práce a komfortnej budúcnosti, potom čaká vysoká škola. Veľa mladých ľudí v maturitnom ročíku ešte ani netuší, na čo sa chce špecializovať a čo ich baví, ale sú tlačení do toho, aby si vybrali odbor, ktorému sa ideálne budú venovať až do dôchodkového veku. Tento obrovský tlak ľuďom spôsobuje stres, úzkosti, zdravotné problémy. Prirodzene, chcú byť sebestační, chcú sa odsťahovať a mať svoj život, ale vedia, ako je to ďaleko. Najhorší je tlak a demotivácia od našich najbližších, často nám to viac uškodí, ako pomôže. Keďže sme vďaka školskému systému, ktorý podporuje priemernosť, sotva mali čas zistiť, čo nás baví a čo nám ide dobre, občas si vyberieme odbor, na ktorom nevydržíme. "Stratíme" tým rok-dva-tri života a môžeme ísť študovať odznova.

Niektorí z nás získajú titul za 5 rokov, niektorí za 7 a niektorí nikdy.

Andrej

Človek Andrej, ktorý skončil strednú školu vo veku 19 rokov, nevediac, čo má robiť ďalej a tak si dal na rok pauzu od štúdia na brigádovanie a spoznávanie seba a sveta (20 rokov), potom si vybral školu, ktorú po roku zmenil (21 rokov) a po ďalšich piatich rokoch doštudoval, má dnes 26 rokov, v životopise minimálnu, brigádnickú prax a na účte pár sto, v lepšom prípade tisíc eur. Počas štúdia pravdepodobne býval u rodičov alebo na internáte.

Človek Andrej je teraz dospelý vzdelaný muž, chcel by svoje vlastné bývanie, auto, potom by sa chcel oženiť a potom by chcel malú rodinku. Človek Andrej si vypočíta, že na prenájom bytu v Bratislave bude potrebovať 600 eur mesačne, na leasing bude potrebovať 100 eur mesačne, na potravu 200 eur mesačne, na nečakané výdavky 100 eur mesačne a niečo by si chcel aj odložiť do budúcnosti. Človek Andrej ide na prvý pracovný pohovor v Bratislave, kde bude rozoberať prácu na plný úväzok. Človek Andrej si vypýta nástupný plat 2000 eur brutto. Človeku Andrejovi sa vysmejú. Človek Andrej spoznáva "reálny svet". Človek Andrej si povie, že auto si kúpi neskôr a bude chodiť v plnej, nespoľahlivej MHD. Povie si, že si nájde menší byt - a potom, že si nájde spolubývajúceho a byt si budú prenajímať spolu a deliť platby. Povie si, že aj na strave sa dá ušetriť, že si stačí kúpiť viac rožkov a menej zeleniny. Povie si, že so svadbou a rodinou ešte počká. Povie si, že "raz bude lepšie". Pritom mu okolnosti, ktoré zdanlivo nemôže ovplyvniť spôsobujú stres a človek Andrej stráca radosť zo života.

Ako dlho, než bude lepšie?

Andrej o 5 rokov

Andrej má 31 rokov a priateľku a dopracoval sa na plat 1800 eur brutto. Andrej dostal 80% hypotéku na malý byt v Bratslave, niečo doplatil úsporami, niečo doplatil spotrebným úverom. Andrej je zadĺžený a stále nemá auto, ale aspoň si delia financie s priateľkou. Andrej má však stále problém si mesačne odložiť peniaze. Andrejovi rodičia si pýtajú vnúčatko, no Andrej si uvedomuje, že naňho momentálne nemá ani čas, ani peniaze, ani priestor. Andrej si uvedomuje hodnotu jeho času, uvedomuje si, ako mu roky utekajú a ako by chcel cestovať a mať rodinu, ale nemôže si to dovoliť. Nie dnes, nie na Slovensku, nie s jeho prácou. Možno o rok. Možno o dva.

Andrejov je veľa

Čo sa týka Európskych štátov, Slovensko je na spodku rebríčka, ohľadom veku osamostatnenia sa jednotlivca. Nie je zriedkavé, že Váš 30-ročný známy býva u rodičov, lebo si chce ušetriť. 
(Podľa článku https://brilliantmaps.com/europe-live-parents/ napísanom v roku 2015 vyše 56% ľudí vo veku 25-34 rokov býva u svojich rodičov. Možno to dnes nie je úplne presné, ale nie je to ani ďaleko od pravdy.)

Prečo? Lebo sme zatiaľ nemali dosť času na to, aby sme si kultivovali naše vedomosti, naše záujmy, aby sme si našetrili dosť peňazí na to, aby sme sa osamostatnili a mali sa dobre. Niektorí to nestihnú ani za celý život. Lebo nikto nás nezaplatí bez praxe (aj keď s titulom) za dobré slovo. Lebo veľa z nás nedostanie bývanie zadarmo, lebo je veľa absolventov VŠ a tým pádom sa stráca ich hodnota, lebo firmy majú príležitosť plačiť dole platy, lebo to je jednoducho život.

Neberte nám mladosť

Aj keď sme nezažili "tú smutnú dobu", máme svoju vlastnú. Pre niektorých sme nevďační, nároční, rozmaznaní, neschopní, leniví, nesamostatní. Žijeme v uponáhľanom svete, kde hrajú veľkú rolu technológie, ktoré idu nesmierne rýchlo dopredu. Máme všetko dostupné jeden klik ďaleko - a možno preto je ťažké nájsť niečo, čo nás napĺňa, keď je toho tak veľa. Vidíme okolo (zdanlivo) perfektné životy a my by sme taký chceli tiež. Vidíme úspechy ľudí a rozmýšľame, prečo aj my nemôžeme uspieť, veď sa predsa snažíme. Niekedy to vyzerá, že tá snaha nikdy nie je dosť. Že naše šťastie je na dosah - ale zároveň tak nesmierne ďaleko. Niekedy to vyzerá, že nám to jednoducho nie je súdené. A niekedy je len treba čakať, ale pritom čas je taký drahý a ešte toho chceme toľko stihnúť.

"I'm fed up to the ears with old men dreaming up wars for young men to die in."
- George McGovern

Prečo by mali ľudia, ktorí sú o generácie ďalej, než my, rozhodovať o tom, čo bude s našimi rokmi? Áno, sme mladí, ale nestíhame. Nestíhame život. Nestíhame sa osamostatniť, mať rodinu, zapezpečiť sa, byť šťastní. Kto si myslíte, že ste, aby ste nám prikazovali, ako stráviť rok či dva života? Kto nám ten čas vráti? Nie je toho, kde musíme strácať čas, už dosť? Kto si myslíte, že ste, aby ste nám brali čas, ktorý by sme mohli využiť na niečo, čo nás napĺňa, aby sme šaškovali pred ľuďmi s pochybným mentálnym zdravím v maskáčoch? Kto si myslíte, že ste, aby ste nám prikazovali znášať roky šikany?

Kto si myslíte, že ste, keď si myslíte, že nám môžete prikazovať, ako máme žiť náš život, ktorý tiká?

Ako ani ja neprikazujem pani Zlatke, ktorá má 57 rokov a zastáva názor, že dnešní mladí muži nič nevydržia, "nie sú dosť chlapi" a mali by mať povinnú vojenskú službu, že má byť ticho, obliecť si zásteru, upiecť koláč, nakŕmiť svojho manžela a potom ho v tichosti nechať hrať karty a piť pivo so svojimi kamarátmi, tak ani mne pani Zlatka nemá právo prikazovať, aby som išla na vojenskú službu. Nemá právo robiť rozhodnutia, ktoré patria mne. Nám.

Dogmy a sexizmus

Mladý muž by nemal byť prekliaty svojím pohlavím. Nie je dôvod, prečo by mala byť povinná vojenčina špecifická len pre jedno pohlavie. Veselo vítam rok 2019 a ideológie rovnosti. Pani Zlatka by si mala namiesto zástery teraz obliecť bagandže a ísť tiez na povinnú vojenskú službu, keď to želá aj ostatným. Prečo priať niekomu niečo, čomu sa sama vyhýbam? Schovávať sa za svoje pohlavie je jednoduché.

Uznávanie tradičných hodnôť je dvojsečné. Ak žena požaduje po svojom mužovi, aby bol "pravý chlap" a teda podľa nej mal za sebou vojenskú službu, je schopný uživiť rodinu, zabije sliepku a všetko opraví, táto žena musí počítať s tým, že aj on po nej bude požadovať, aby bola tradičná žena. Žiadne kávičky a výlety s kamarátkami, žiadna škôlka pre deti a práca a kariéra - namiesto toho od nej očakáva, aby sa starala o deti doma, aby bolo vždy navarené teplé jedlo, umytá podlaha, vyžehlené košele a aby sa bez námietok o svojho muža starala (veď vy viete, ako).

Vy, čo vyžadujete po svojich mužoch, aby boli "praví chlapi" - ste ochotné byť "pravé ženy"?

Vy, čo vyžadujete, aby sme išli na povinnú vojenskú službu - pôjdete s nami?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Mayová zažila historickú prehru. Čo bude ďalej s brexitom?

O Mayovej vláde rozhodnú poslanci v stredu.

Komentár Petra Schutza

Poslanci vrhli Britániu do najhlbšej krízy v moderných dejinách

Európu vrhli do stavu najvyššej neistoty.

Dobré ráno

Dobré ráno: Liberáli vs. Konzervatívci, Poľsko je rozdelená krajina

Ako sa za posledné roky zmenilo Poľsko.


Už ste čítali?